Začneme s hustým dažďom

"Tiny boat on an angry sea
Sails torn and tattered
How could Jesus be fast asleep
Like it doesn't matter?
Soon as He opens His eyes
The storm just dies"

-Brandon Heath, "It's Alright"

Brandon Heath má vždy inšpirujúce texty, ktorým je ľahko rozumieť, ale nosia v sebe hlboké pravdy. Ako som tak počúvala túto pieseň, mala som ten úderný, rýchly moment, v ktorom zrazu pochopíš mnoho toho, čo si doteraz nechápal. Ani si o to nestál veľmi. Sú to zväčša tie také časté veci, ktoré možno počuť za kazateľnicou, ale ktoré počúvame iba ušami. Myslíme si, že vieme o čo ide, ale keď začneme cítiť tú hranicu, kde nám to už tak nemyslí, necháme to tak a tak si to aj odkladáme na budúce, kedy to budeme opäť počuť a príjmať rovnako tak, ako teraz.

Matúš 8:23-27
Marek 4:35-41

Dva texty, jeden krátky príbeh. Až taký krátky, že som rokami myslela, že som mu chápala tak, ako sa len mohlo dať. Videla som v ňom ten veľký skutok a dôkaz Ježišovej moci ako Boží Syn. Ako decko sa mi to pred očami vizuálne veľmi majestátne a pestro zjavovalo. Môžu za to asi rôzne knihy, ktoré som mala. Možno.
Odporúčam si texty prečítať, ale skratka dej predstavím na pomoc. 

Ježiš bol so svojimi učeníkmi v člne, on si išiel pospať a kým spal, sa rozzúrila veľká búrka. Vystrašení učeníci (nasledovníci) Ho okamžite išli zobudiť. Ježiš si zastal a rozkázal vetru i vlnám, aby stíchli. A okamžite sa búrka obrátila v úplné ticho a pokoj.

Ako som už povedala, to veľké utíšine mora mi bolo jasné. Ale priznám, že ten spánok bol takou záhadou. Netrápil ma moc, lebo som si to vysvetlila ako nejaký detail príbehu. Bodka. Avšak, to čo som pochopila bolo nasledovné:
Ježiš mohol spať, mohol spať lebo mal všetko pod kontrolou. Či v tom spánku, či na palube pred očami učeníkov, On mal tú moc. Nehovorím iba o kontrole nad samotnou prírodou. Mal kontrolu nad situáciou. Pochybujem, žeby ich nechal všetkých tam utonúť v nejakej búrke. Nie, On presne vedel, že búrka príde, a že sa učeníci budú utiekať k Nemu s veľkým strachom a neistotou.
To druhé, je práve tá reakcia učeníkov. Boli z okolnostií ohromení a v takomto strachu bežali za Ježišom. Hnali Ho k činu, zo strachu. Po chvíľke zamyslenia som pochopila, že dnes to nerobíme nijak inak. Každodenne sa takto aj my utiekame k Bohu, ale so strachom a nedôverou. "Prečo ništ neurobí? Kde je? Či nevie čo sa deje?" Zabúdame, že On všetko má pod kontrolou. Aj keď sa nám to tak nezdá. Aj keď sú vlny veľké a zdá sa, že Ho nemožno nájsť. On vie. On počuje. Len my na to zabúdame. Nechávame sa strachom premôcť, namiesto toho, aby sme dôverovali Jemu, ktorý je s nami na palube.

Teraz chápem, prečo ich Ježiš napokon oslovil "maloverní".

Nechcem byť maloverná. Nechcem si myslieť, že rozumiem situáciam môjho života lepšie ako On. Aj keď mi to prvé príde, viem, že to mnoho zmyslu nemá. Stále mi dokazuje, koľko sú Jeho plány lepšie od mojich, tak prečo Mu nedôverovať v tom?