Práve čítam knihu
od Philipa Yancyho What’s So Amazing About Grace. Okrem toho, že je kniha riadne vymakaná
a našla spôsob ako obsiahnúť tento pojem zo širokého spektra, vyvoláva aj
spustu otázok, pre ktoré ani netušíme, že súvisia práve s týmto
jednoduchým, ale mocným slovom milosť.
Úprimne a bez pretvárok opisuje nespočetné príbehy ľudí, ktorí stali
zočí-voči rozhodnutiu čo a ako budú reagovať na milosť, alebo na čo spisovateľ
často uvádza aj nemilosť. Je to nebezpečným
opakom a zdá sa, že okolo nás prekvitá oveľa oveľa častejšie ako samotná milosť...
Keď som dnes
sedela v električke, paradoxne, čítajúc túto knihu, nastúpila na istej
zastávke skupina stredoškolákov. Veľmi energeticky sa umiestňovali do priestoru
električky, hľadajúc miesta, kde ho bolo nájsť, či nenájsť. Nedbala som. MHD je
plné ruchu a v pracovný deň a vhodnú hodinu, aj plné ľudí. Ďalej
som si pokojne čítala. Zrazu zletel kus plastu rovno k mojim nohám,
počula som silný prask. Chalan
stojaci na tridsať centi odomňa sa začal rozkrikovať, zalamoval rukami
a hneď siahol k zemi zozbierať si roztreštené kúsky mobilného
telefónu. Ako si ho skladal späť do akého-takého celku, pery skrívil, tvár mu
očervenela kým ten, ktorý v strachu a v prekvapení stal po jeho boku bledol. Chalan bol ticho, ale nával hnevu bolo cítiť aj cez zatvorené ústa. Videla som
pred sebou presný príklad nemilosti. Ako sa mu slzy vtierali do očí, nevedno či
zo smútku, či z hnevu, bolo jasné, že v tom momente, zlomený objekt,
ktorý držal v rukách mal hodnotu stokrát väčšiu ako vedľa stojaci chalan, na ktorého
práve vylial všetok svoj hnev a očarenie. Ale ten chudák sa skoro triasol z uvedomenia si škody, ktorú nevoľky spôsobil. Bola to náhoda. Držal sa
o hornú tyč, lakťom mávol vďaka drsným pohybom starej električky. Zhodou
nevhodných okolností, ten lakeť zletel do rúk chalana, ktorý sa
s telefónom hral. Ďalej je už zrejmé ako príbeh pokračoval. V očiach vinného
bola úprimná ľútosť a súčasne aj hľadanie. Hľadal tú milosť, hľadal
odpustenie. Ale situácia bola napätá, ako som si ďalej čítala, nemohla som zakázať
zraku prešmyknúť znovu a znovu k týmto dvom chalanom
a nemilosti, ktorá páchla celou električkou. Celkom úprimne som sa bála, že z toho bude dráma. Ba aj bitka. Ľutovala som vinného, dúfala som však, že ten rozzúrený
chalan s mobilom v rukách, sa sebakontrolou dovedie k tomu,
že otvorí dvere milosti, ktorá mu klopala rovno na čelo. Bol tam ten priestor.
Vždy je priestor pre milosť. O niekoľko zastávok, trieda vystúpila.
Profesorky zvolali, vyšli všetci von. Ale oblak toho, čo sa práve odohralo ich
sledoval rovno na ulicu. Pokračovala som v čítaní, ale nie dlho. Zaujalo
ma to. Zatvorila som knihu. Či som rozmýšľala práve o tom, a ako
dlho, netuším. Len som dúfala, že si to vonku tí chlapci vyriešia, že ten
čerstvý vzduch odveje nával hnevu, ktorý sa bol vytvoril.
Vracajúc sa spätne
k tomu momentu, pomyslela som si keby
mu to len odpustil, keby pochopil, že to naozaj bola nehoda, že aj tomu druhému
chalanovi je ľúto, že sa to tak stalo. Ale úprimne, poznám samu seba. Nie
som schopná v danom momente to hneď pustiť, prekvapenia, hnevu sa okamžite
vzdať. Ale keď som si predstavovala všetky pocity, ktoré som videla na tvári
chalana, ktorý tú nehodu spôsobil, veľmi jasne som vedela, že to boli pocity,
od ktorých by som čo najskôr chcela byť oslobodená. Dala som sa do úlohy toho
druhého. Nemilosť je naozaj zabíjajúca vec. A všetko čo som teoreticky
hltala z tej knihy, som teraz videla rovno pred očami.
Sú to bežné
situácie. Sú okolo nás, v najrôznejšich sférach nášho života. Nemám aj ja
takéto malé prejavy nemilosti v mojom každodennom pôsobení? Všímam si to
vôbec...
