Milosť-nemilosť

Práve čítam knihu od Philipa Yancyho What’s So Amazing About Grace. Okrem toho, že je kniha riadne vymakaná a našla spôsob ako obsiahnúť tento pojem zo širokého spektra, vyvoláva aj spustu otázok, pre ktoré ani netušíme, že súvisia práve s týmto jednoduchým, ale mocným slovom milosť. Úprimne a bez pretvárok opisuje nespočetné príbehy ľudí, ktorí stali zočí-voči rozhodnutiu čo a ako budú reagovať na milosť, alebo na čo spisovateľ často uvádza aj nemilosť. Je to nebezpečným opakom a zdá sa, že okolo nás prekvitá oveľa oveľa častejšie ako samotná milosť...

Keď som dnes sedela v električke, paradoxne, čítajúc túto knihu, nastúpila na istej zastávke skupina stredoškolákov. Veľmi energeticky sa umiestňovali do priestoru električky, hľadajúc miesta, kde ho bolo nájsť, či nenájsť. Nedbala som. MHD je plné ruchu a v pracovný deň a vhodnú hodinu, aj plné ľudí. Ďalej som si pokojne čítala. Zrazu zletel kus plastu rovno k mojim nohám, počula som silný prask. Chalan stojaci na tridsať centi odomňa sa začal rozkrikovať, zalamoval rukami a hneď siahol k zemi zozbierať si roztreštené kúsky mobilného telefónu. Ako si ho skladal späť do akého-takého celku, pery skrívil, tvár mu očervenela kým ten, ktorý v strachu a v prekvapení stal po jeho boku bledol. Chalan bol ticho, ale nával hnevu bolo cítiť aj cez zatvorené ústa. Videla som pred sebou presný príklad nemilosti. Ako sa mu slzy vtierali do očí, nevedno či zo smútku, či z hnevu, bolo jasné, že v tom momente, zlomený objekt, ktorý držal v rukách mal hodnotu stokrát väčšiu ako vedľa stojaci chalan, na ktorého práve vylial všetok svoj hnev a očarenie. Ale ten chudák sa skoro triasol z uvedomenia si škody, ktorú nevoľky spôsobil. Bola to náhoda. Držal sa o hornú tyč, lakťom mávol vďaka drsným pohybom starej električky. Zhodou nevhodných okolností, ten lakeť zletel do rúk chalana, ktorý sa s telefónom hral. Ďalej je už zrejmé ako príbeh pokračoval. V očiach vinného bola úprimná ľútosť a súčasne aj hľadanie. Hľadal tú milosť, hľadal odpustenie. Ale situácia bola napätá, ako som si ďalej čítala, nemohla som zakázať zraku prešmyknúť znovu a znovu k týmto dvom chalanom a nemilosti, ktorá páchla celou električkou. Celkom úprimne som sa bála, že z toho bude dráma. Ba aj bitka. Ľutovala som vinného, dúfala som však, že ten rozzúrený chalan s mobilom v rukách, sa sebakontrolou dovedie k tomu, že otvorí dvere milosti, ktorá mu klopala rovno na čelo. Bol tam ten priestor. Vždy je priestor pre milosť. O niekoľko zastávok, trieda vystúpila. Profesorky zvolali, vyšli všetci von. Ale oblak toho, čo sa práve odohralo ich sledoval rovno na ulicu. Pokračovala som v čítaní, ale nie dlho. Zaujalo ma to. Zatvorila som knihu. Či som rozmýšľala práve o tom, a ako dlho, netuším. Len som dúfala, že si to vonku tí chlapci vyriešia, že ten čerstvý vzduch odveje nával hnevu, ktorý sa bol vytvoril.

Vracajúc sa spätne k tomu  momentu, pomyslela som si keby mu to len odpustil, keby pochopil, že to naozaj bola nehoda, že aj tomu druhému chalanovi je ľúto, že sa to tak stalo. Ale úprimne, poznám samu seba. Nie som schopná v danom momente to hneď pustiť, prekvapenia, hnevu sa okamžite vzdať. Ale keď som si predstavovala všetky pocity, ktoré som videla na tvári chalana, ktorý tú nehodu spôsobil, veľmi jasne som vedela, že to boli pocity, od ktorých by som čo najskôr chcela byť oslobodená. Dala som sa do úlohy toho druhého. Nemilosť je naozaj zabíjajúca vec. A všetko čo som teoreticky hltala z tej knihy, som teraz videla rovno pred očami.

Sú to bežné situácie. Sú okolo nás, v najrôznejšich sférach nášho života. Nemám aj ja takéto malé prejavy nemilosti v mojom každodennom pôsobení? Všímam si to vôbec...

Áno, radosť

Spomínate si, kedy ste naposledy mali ozajstne radostný deň? Celý deň? Bezohľadu na všetko? Často sa zdá, že je to priam nemožné. Ale keď o tom človek trochu porozmýšľa, pochopí, že si často tienime krásy života zbytočne. Radi zatvárame oči tam kde by mohli oddychovať a nútime ich pracovať tam, kde ich to bolí...Však predsa, ľudia sú radostní. Nie je žiadny presný recept nato, pretože sme aj v tomto všetci iní. Ale chcem sa s vami zdeliť o to, čo bolo mojim nedávnym potešením. Lebo je to pravda, na ktorú som bola skoro zabudla.

Ste na to pripravení? Mala som obdobie v živote, keď som s touto myšlienkou lýhala do postele a ráno s ňou privitovala slnečné lúče. Milo ma objímali svojim nežným ranným dotykom a vtedy som to cítila najlepšie. A keď slnka nebolo, tak to bolo cítiť vo vône dažďa, počuť vo vánku, zrieť v búrke. Vedela som to cítiť vždy. Každý deň. Možnosť si to pripomenúť predvčerom, bolo sladké. Nerozumiem, ako si dovolila tomu tak utiecť z mojho každodenného vnímania.

Tak teda, čo to bolo konkrétne?

Našla som radosť v tom, že som sa ráno zobudila do nového dňa.

Áno, to je všetko. Viac ani nepotrebujete. Úplne jednoduchá, maličká vec, taká, ktorú neskutočne veľakrát prehliadneme. Ale ste sa nad tým dakedy zamysleli? Ale naozaj? Čo by bolo, keby sme sa ráno nezobudili? Čo keby sme nikdy nezažili ďalší nový deň? Keď človek verí, že po smrti je ďalší život, tak tá smrť nie je až tak hrozivá... Ale aj život je mienený pre človeka. A preto je to taká milosť zažiť si ho o jeden deň dlhšie. Máš, mám šansu spraviť niečo čo som nestihla, zabudla, odkladala, neurobila. Môžem niekoho objať, počuť niečí hlas, zasmiať sa s niekym. Môžem  ešte zacítiť sviežosť vánku, naplniť pľúca novou energiou. Áno, toto všetko núka nový deň.

Najlepšie na tom je, že keď s tym začneš hneď na počiatku, ide to len ďalej a ďalej. Zobudila som sa s radosťou preto, že som živá. A vtedy to išlo ďalej. Pri čakaní električky som mala možnosť chvíľku obdivovať slnečné zraky spoza sivých oblakov, vietor hušťal cez stromy, ľudia stáli naokolo, neskôr som sa mohla porozprávať so známymi tvárami, ... A nielen to, ale akoby aj všetko čo by chcelo kaziť a temniť tú radosť, ten puls v srdci, úsmev na tvári,vieš mu odolať. Stávaš sa imúnny proti tomu. Nekonečná červená na semafóre, nechutný komentár prechádzajúceho sa na ulici, meškanie, zima, ... Všetko to, si schopný odsunúť, nedovoliť, aby ti zakrývalo všetko to, o čo tvoje myšlienky, záujmy, radosť stoja. Z radosti potom klíči trpezlivosť, vďačnosť,  láskavosť, ochota, milosť, ... A čím viac ich tam je, tým je ľahšie niečo nové pridať.

Žiaľ, nie je taký každý deň. Ale to závisí aj od toho, koľko sa na to odhodláme. Je to v skutku veľmi jednoduchý fakt. Ale pravdivý. A krásny. Radujte sa, že máte život. Lebo je cenný, má svoje miesto a účel. A je to dar. Skúste.

A takto sa nám zjavuje Boh…

Stalo sa to minulého roku. Vstala som jedno ráno a išla som si pripraviť raňajky. Spolubývajúca sa zobudila strochu menej naladená v to ráno a ponúkala som jej, že raňajky pripravím aj pre ňu. Mala na to výhovorky, že proste neje hneď z rána a mnohé iné, ale som jej povedala, že ich aj tak pre ňu pripravím a odložím do chladničky, aby si ich mohla dať pozdejšie. Nie soma ž tak často nadšená z jedla ako v toto ráno a preto som ich tak veľlmi chcela s ňou zdeliť. A tak, mi v tomto nejakom duchu, mysľou preletelo prirovnanie zdieľania evanjélia, ako to najlepšie čo máme, by sme mali zdielať presne s takoutou radosťou. Hneď sa mi táto myšlienka  vytratila z hlavy, až kým mi ju niekoľko týždňov nato nepripomenuli nasledovné udalosti, v ktorých som videla Božie perfektné plány a presnosť času:

Po raňajkách som si zo zvyku preverila maily and iné “internetové oznamy”. V tom sa mi vyhodil facebookový status jedného dienčaťa, ktorú som dakedy učila v nedelnej škole v kostole. Status znel takto: Kto bude nasledovný, do ktorého sa zamilujem? Nevedela som príbeh, ktorý k tejto vyhláške patril, ale cítila som, že to bola vhodná chvíľa nato zareagovať. Hneď som jej napísala správu, v ktorej som jej spomenula ako mi ten výrok pripomenul mňa samu, vo svojich štrnáctich-pätnáctich rokoch a ako sa moje také šašavé naivné sny zmenili na silný vzťah s Ježišom Kristom. Bol to skratka môj príbeh a mini svedectvo toho, čo mi zmenilo život. Onedlho sa mi ozvala, kde okrem vysvetlenia status dopísala nakoniec: Rozumiem a myslím si, žeby to bolo dobré aj pre mňa. Toto som, úprimne, nečakala. Takto priamo konfrontovať ľudí bolo pre mňa veľký krok, ale išla som do toho s vierou a dôverou, že mi v tom Duch Svätý* bude naplno pomáhať. Aj keď to bola iba správa na facebooku, verím, že aj to bol spôsob ako zdielať dobrú správu Ježišovho evanjelia**. Istá myšlienka, ktorá sa vytvorila pri spomínaných raňajkách.

Bola som naplnená nesmiernou vďakou Bohu a silným adrenalínom chvály Jemu.

Ako doplnok k tomu všetkému, nemožno nespomenúť Jeho milosť, ktorá sledovala niekoľko dní nato. Bol to fajný deň. Deň, v ktorom som našla nesmiernu radosť, aj keď som nikoho nenašla, kto by tú radosť so mnou prežíval. Spočiatku ma to zarmucovalo, ale Boh mi ukázal, že sa On so mnou radoval aže to naozaj bolo dostatočné. (Nie som závislá od internetu, ale pravda je, že vela komunikácie prebieha aj takto, zvlášť  keď sú tí ľudia vzdialení od nás.) Tak som si znovu preverovala denné správy, medzi ktorými sa mi ozvala bývalá kamarátka. Kamarátka, s ktorou sa náš vzťah bol dosť zhoršil, takmer zanikol pred rokom a pol. A práve som si v tú dobu, pred touto správou to nejak bola spomenula… Veľmi ma to trápilo a vtedy som dostala poriadnu lekciu o tom od mojej spolubývajúcej, ktorej som sa o tom vyspovedala. To čo mi vtedy povedala ma bolelo a dotklo sa to môjho ega. Ale mala vo všetkom pravdu a potrebovala som to počuť. Rozhodla som sa poslúchnúť jej radám a prestala som ten problem riešiť sama. Rozhodla som sa, že sa nebudem trestať pre veci, ktoré mohli byť , ale neboli, že nechám tie chyby a jazvy tam kde sú. Odovzdala som všetko Bohu. Dala som Mu priestor byť Pánom aj v tejto oblasti môjho života. Nový náddych toho sviežeho vzduchu, ktorý som potom v úplnej slobode si mohla dovoliť, sa nedá s ničím na svete porovnať. Cítila som v sebe nový život. Možno nie je zlé pripomenúť, že pri každej obnove vzťahu s Bohom sa vždy javí odpor diabla, ktorý aj mňa hňeď na to chcel vystrašiť vo sne. Ale tieto jeho triky som už poznala a hneď z rána som to tiež odovzdala Bohu. Zvíťazila som nad ním v sile Krista. Nie je to nádhenré? A teraz späť k príbehu. Keď som si toto bola vyriešila, o niekoľko dní na to som dostala už spomínanú správu od tej kamarátky. Boh mi nielenže opdpovedal na dlhoročné modlitby, ale tiež ukázal svoje perfektné časovanie a slávu. Táto kamarátka sa mi zverila s najzaujímavejšou prosbou, ktorú by som nevedela prijať, keby som jej nebula odpustila v srdci všetko čo ma pred tým trápilo tých niekoľko dní pred tým. Zažívala blízkosť s Bohom a začala čítať Bibliu, len k tomu potrebovala pomoc. Priznávam, plakala som asi dvadsať minút. Mňa sa to tak dotklo, takú milosť a dobrotu zažiť od Boha. Bolo to take radostné, take kraásne! Ani bytie, ani myself  to nevedeli uchopiť. Srdce mi to naplnilo chválou a motivovalo ma to. To naše dlhé kamarátstvo a moje dlhoročné modlitby neboli nadarmo! Spomínam ako som v tej modlitbe, keď som Bohu predložila všetky bolesti, ktoré som mala z toho kamarátstva, že som Mu okrem toho povedala, že ak sa niekedy vráti a bude chcieť to kamarátstvo obnoviť, že sa o to pousilujem. Nakoniec som nielenže dostala späť dávnu kamarátku, ale aj sestru v Kristovi! Neviem ani opísať aký je Boh naozaj super! Tak sa mi zjavuje v poslednom roku, viac ako nikdy. A učí ma to zdielať ďalej.

Cesta viery si vyžaduje viac dôvery a smelosti než čokoľvek iné na svete. Ale výsledky toho presahujú všetky krasoty a veľkoleposti celej existencie! Tak sa neboj a nechaj Ho pracovať. Raz keď do toho vkročíš, nemožno sa vrátiť. A aj keď je to ťažké, nezabúdaj, že Boh nie je len super, On je PREsuper!

Nech ma čaká čokoľvek, rozhodla som sa ísť na to smelo a statočne v armáde, na ktorú je Boh hrdý.

Vďaka ti Bože.

* Duch Svátý - tretia osoba Svätej Trojice. Nielen symbolická figúra. Je to pomocník, ktorého zoslal Boh, aby nám pomáhal, keď sa Ježiš vrátil späť k Nemu. Je to Jeho osoba, ktorá je ochotná prísť do nášho života, keď Ho o to poprosíme a furt nám pomáha a nás napomína. A keď mu to dovolíme, tak môže cez nás konať veľké veci Božie

**(Ježišové) evanjelium - správa o tom, že Ježiš je Boží syn, tiež osoba Svätej Trojice spolu s Bohom a Duchom Svätým. Narodil sa z panny, do tohto malého sveta, aby nám bol príkladom. Vyvrcholil to svoje dielo v smrti na kríži, kde poniesol všetky minulé a budúce hriechy každého človeka, ktoré boli začaté ešte dávno Adamom a Evou. Keď zomrel, tak tretieho dňa vstal z mŕtvych späť do života. Onedlho odišiel zo Zeme a vrátil sa k Bohu, k Otcovi a teraz chystá vo večnosti miesta pre tých, ktorí sú ochotní toto prijať ako pravdu a veriť v to. 

Začneme s hustým dažďom

"Tiny boat on an angry sea
Sails torn and tattered
How could Jesus be fast asleep
Like it doesn't matter?
Soon as He opens His eyes
The storm just dies"

-Brandon Heath, "It's Alright"

Brandon Heath má vždy inšpirujúce texty, ktorým je ľahko rozumieť, ale nosia v sebe hlboké pravdy. Ako som tak počúvala túto pieseň, mala som ten úderný, rýchly moment, v ktorom zrazu pochopíš mnoho toho, čo si doteraz nechápal. Ani si o to nestál veľmi. Sú to zväčša tie také časté veci, ktoré možno počuť za kazateľnicou, ale ktoré počúvame iba ušami. Myslíme si, že vieme o čo ide, ale keď začneme cítiť tú hranicu, kde nám to už tak nemyslí, necháme to tak a tak si to aj odkladáme na budúce, kedy to budeme opäť počuť a príjmať rovnako tak, ako teraz.

Matúš 8:23-27
Marek 4:35-41

Dva texty, jeden krátky príbeh. Až taký krátky, že som rokami myslela, že som mu chápala tak, ako sa len mohlo dať. Videla som v ňom ten veľký skutok a dôkaz Ježišovej moci ako Boží Syn. Ako decko sa mi to pred očami vizuálne veľmi majestátne a pestro zjavovalo. Môžu za to asi rôzne knihy, ktoré som mala. Možno.
Odporúčam si texty prečítať, ale skratka dej predstavím na pomoc. 

Ježiš bol so svojimi učeníkmi v člne, on si išiel pospať a kým spal, sa rozzúrila veľká búrka. Vystrašení učeníci (nasledovníci) Ho okamžite išli zobudiť. Ježiš si zastal a rozkázal vetru i vlnám, aby stíchli. A okamžite sa búrka obrátila v úplné ticho a pokoj.

Ako som už povedala, to veľké utíšine mora mi bolo jasné. Ale priznám, že ten spánok bol takou záhadou. Netrápil ma moc, lebo som si to vysvetlila ako nejaký detail príbehu. Bodka. Avšak, to čo som pochopila bolo nasledovné:
Ježiš mohol spať, mohol spať lebo mal všetko pod kontrolou. Či v tom spánku, či na palube pred očami učeníkov, On mal tú moc. Nehovorím iba o kontrole nad samotnou prírodou. Mal kontrolu nad situáciou. Pochybujem, žeby ich nechal všetkých tam utonúť v nejakej búrke. Nie, On presne vedel, že búrka príde, a že sa učeníci budú utiekať k Nemu s veľkým strachom a neistotou.
To druhé, je práve tá reakcia učeníkov. Boli z okolnostií ohromení a v takomto strachu bežali za Ježišom. Hnali Ho k činu, zo strachu. Po chvíľke zamyslenia som pochopila, že dnes to nerobíme nijak inak. Každodenne sa takto aj my utiekame k Bohu, ale so strachom a nedôverou. "Prečo ništ neurobí? Kde je? Či nevie čo sa deje?" Zabúdame, že On všetko má pod kontrolou. Aj keď sa nám to tak nezdá. Aj keď sú vlny veľké a zdá sa, že Ho nemožno nájsť. On vie. On počuje. Len my na to zabúdame. Nechávame sa strachom premôcť, namiesto toho, aby sme dôverovali Jemu, ktorý je s nami na palube.

Teraz chápem, prečo ich Ježiš napokon oslovil "maloverní".

Nechcem byť maloverná. Nechcem si myslieť, že rozumiem situáciam môjho života lepšie ako On. Aj keď mi to prvé príde, viem, že to mnoho zmyslu nemá. Stále mi dokazuje, koľko sú Jeho plány lepšie od mojich, tak prečo Mu nedôverovať v tom?